Gýmeš je raritou medzi slovenskými hradmi


05.01.2012

 

Pozoruhodnú publikáciu v Nitre predstavil Miroslav Eliáš. Správca mestského múzea v Šuranoch v Krajskej knižnici Karola Kmeťka študentom prezentoval stáročné dejiny rodu Forgáchovcov. História rodu sa viaže na územie viacerých dnešných štátov, kde mali rozsiahle majetky.

Patril im od 13. storočia Miroslava Eliáša od detstva fascinovala história, hrady a zámky. Cez dejiny múzejnej kultúry sa počas štúdií dostal aj k problematike rodov. „Do Forgáchovcov som sa tak „zažral“, že sa im venujem dodnes. Dejiny tohto rodu sa stali aj predmetom mojej diplomovej práce,“ vraví 29-ročný historik.

Kniha Forgáchovci – šľachtický rod z Gýmeša je bohato ilustrovaná – je v nej asi 220 obrázkov: portrétov osôb, listín, erbov – pretože sa ich v dobovej literatúre zachovalo pomerne veľa. Na knihe autor pracoval zhruba 6 rokov, čerpal pri tom zo starej literatúry, materiály zbieral v archívoch na Slovensku a v Budapešti.

„Doma i v Maďarsku som precestoval takmer všetky miesta, majetky, hrady a panstvá, ktoré patrili tomuto rodu. V publikácii sú fotografie, ako tieto miesta vyzerajú dnes. Najďalej som bol napríklad na juhu Balatonu v mestečku Marcali, ktorého mestskou časťou je pôvodne samostatná dedinka Gomba. V kaštieli, ktorý kedysi patril Forgáchovcom, dnes, žiaľ, bývajú Rómovia, takže je v zlom stave. Zachovali sa tam však aj iné pamiatky – na cintoríne a v kostole,“ hovorí Miroslav Eliáš.

Múzeum rodu Forgáchovcov v Jelenci.

Múzeum rodu Forgáchovcov v Jelenci.

Na Slovensku bol pri zbieraní materiálov takmer všade. Spomenul napríklad Čachtice, ktoré si väčšina ľudí spája najmä s Báthoryčkou, ale svoje majetky tu mali aj Forgáchovci. Pri kostole sú dva hroby príslušníkov rodu a vo vnútri pred oltárom je vstup do forgáchovskej krypty. Na strednom Slovensku mali majetky najmä okolo Haliča pri Lučenci, za Košicami to bol hlavne Slanec, Nižná Kamenica, Ruskov a pri Bardejove Hertník s kaštieľom a kostolom.

„Samozrejme, boli sme aj v Jelenci pri Nitre, kde sme pred dvomi rokmi zakladali v kaštieli múzeum Forgáchovcov. Každý šľachtický rod má právo používať prídomok, tzv. predikát, ktorý charakterizuje, odkiaľ pochádza. Forgáchovci de Ghymes (z Gýmeša) obývali hrad v Jelenci, ktorý bol najstarším rodovým sídlom – vlastnili ho od polovice 13. storočia. S výnimkou malých prestávok im patril až do 2. svetovej vojny. V histórii slovenských hradov je to rarita,“ skonštatoval Eliáš.

Drevo z hradu na cukrovar Hrad dal vybudovať Andrej, zakladateľ rodu. Za zásluhy dostal panstvo v dnešnom Jelenci, na ktorom začal Gýmeš stavať. Hoci je dnes len zrúcaninou, je to stále veľkolepý hrad s množstvom zachovaných prvkov, je tu napríklad skororománska veža, ktorá má dve podlažia so schodiskom, čím sa môže pochváliť len niekoľko hradov na Slovensku.

„V 18. storočí dal hrad na reprezentatívne barokové sídlo s troma kaplnkami prestavať biskup Forgách. Prestavby zdokumentoval aj rôznymi značkami a letopočtami na tehlách, pár ich môžu návštevníci vidieť aj v múzeu rodu Forgách v jeleneckom kaštieli. Svojich potomkov biskup zaviazal, aby hrad udržiavali. Vždy na sviatok sv. Ignáca 31. júla sa tu usporadúvali veľké púte aj s dožinkami. Robilo sa to nejakých 70 rokov do začiatku 19. storočia, ale potom nastal koniec aj napriek rodinnej klauzule. V tomto období sa už na hrade veľmi nebývalo, slúžil skôr ako reprezentatívne sídlo. Forgáchovci si dali vybudovať pohodlnejší a ľahko prístupný kaštieľ a hrad sa stal nepotrebným, čo bola škoda, lebo sa mohol zachovať v lepšom stave,“ pokračuje Eliáš.

„Jeden z posledných šľachticov rodu Karol Forgách dal v polovici 19. storočia z hradu strhnúť strechu na to, aby mohol drevo použiť na výstavbu a prestrešenie cukrovaru v Jelenci. Potom to už s hradom išlo dolu vodou. Ale aj napriek tomu, že sa stal ruinou, v roku 1950, keď vyhlasovali prvú plejádu národných kultúrnych pamiatok z radu hradov, medzi Oravou, Spišom či Bojnicami nechýbal ani Gýmeš.“

Podľa Eliáša je paradox, že posledná výstavba z 18. storočia – veľký barokový palác – je dnes v najdezolátnejšom stave. Zrejme bol postavený narýchlo z lacnejšieho materiálu. „OZ Leustach sa v súčasnosti snaží hrad zachrániť, opravuje niektoré priestory a objekty, čo je úžasné, lebo hrad si ako dominanta Požitavia zaslúži väčšiu pozornosť,“ doplnil Eliáš.

Mikuláš Forgách postavil Župný dom Rod Forgáchovcov má bohatú 800-ročnú históriu. Za toto obdobie sa veľmi rozvetvil – jeho príslušníci niečo vyženili, niečo dostali darom od kráľa za zásluhy. „Forgáchovci veľmi veľa získali najmä vďaka palatínovi Žigmundovi Forgáchovi. Ten si zobral starú vdovu, po ktorej zdedil obrovské majetky – Halič, Slanec, Šomošku aj Topoľčany. Bola to veľmi dobrá ženba, dodala rodu cveng,“ zdôraznil Eliáš.

Múzeum rodu Forgáchovcov v Jelenci.

Múzeum rodu Forgáchovcov v Jelenci.

Ak si predstavíme majetkovú základňu Forgáchovcov, tak je dnes podľa Eliáša 80 percent z nej na území Slovenska, najmä Nitrianska. Ostatok je hlavne na území dnešného Maďarska. „Forgáchovci majú slovanský pôvod od veľkomoravského rodu Hunt-Poznanovcov. Rod sa hrdí mnohými významnými osobnosťami, z tých najstarších si zaslúži pozornosť už spomínaný zakladateľ rodu Andrej. V roku 1241 sa zúčastnil bitky na rieke Slaná – zachránil uhorského kráľa Bélu IV. tým, že mu dal svojho koňa, aby mohol panovník z bojiska utiecť. Získal dobré meno a pre rod veľké bohatstvo. Pomerne významným bol aj Šimon Forgách, slávny bojovník proti Turkom v 16. storočí. Jeho syn Žigmund sa ako jediný z rodu stal palatínom, druhým najvyššie postaveným mužom po kráľovi,“ vysvetľuje historik.

„Druhý syn František bol ostrihomským biskupom a ako jediný z rodu aj kardinálom. Do Trnavy priniesol dodnes uctievaný obraz plačúcej Panny Márie. V 17. storočí bol slávnym Turkobijcom Adam Forgách, novozámocký kapitán, víťaz bitky pri Veľkých Vozokanoch. Priamo s Nitrou je spojený Mikuláš Forgách, ktorého Mária Terézia ustanovila za nitrianskeho župana. Práve on dal postaviť dnešný Župný dom.“

Zachránil ju tajný ctiteľ Zo žien slávneho rodu bola ani nie tak významná ako zaujímavá Zuzana Forgáchová. O nej napísali Ján Čajak román V zajatí na Holíčskom hrade a Jožo Nižnánsky knihu Žena dvoch mužov. Zuzana sa ako dcéra trenčianskeho župana Imricha Forgácha vydala za surového Františka Révaya. Podľa niektorých zdrojov sa mala ich svadba konať v Komjaticiach, lebo jej otec bol aj majiteľom miestneho panstva.

„Žiarlivý a drsný muž ju uväznil na Holíčskom hrade, ale jej tajný ctiteľ Peter Bakič ju odtiaľ uniesol na Plavecký hrad. Je to skutočný príbeh, ktorý mal dohru až na Uhorskom sneme v Bratislave,“ pokračuje Eliáš. „Zuzaninmu bratrancovi kardinálovi Františkovi Forgáchovi sa podarilo manželstvo rozsobášiť, čo je snáď prvý prípad v našich dejinách. Vieme, ako to dopadlo v Anglicku za vlády Henrich VIII., ktorý si založil vlastnú anglikánsku cirkev, aby mohol niečo podobné urobiť. Z ďalších žien by si zaslúžila pozornosť Žofia Forgáchová, prvá manželka neskoršieho palatína Juraja Thurza. Zomrela veľmi mladá. Jej otec bol kapitánom Šurianskeho hradu.“

(Zdroj: http://nitra.sme.sk)