Autor textu: Alexander Fehér a kolektiv: Jelenec. Monografia. Bratislava, s. 152-214
Hrad Gýmeš a kultúrne pamiatky obce Jelenec
HRAD GÝMEŠ
1. Prehlad doterajšieho bádania o dejinách a architektúre hradu
Gýmešský hrad, ktorého zaujímavé dejiny boli od založenia až po samotný zánik hradu zviazané s významným Forgáčovským rodom, sa opodstatnene stal predmetom záujmu viacerých bádateľov a neušiel pozornosti ani autorom najstarších historicko-miestopisných prác 18. storočia. Jedným z prvých diel, v ktorom sa venovala väčšia pozornosť dejinám i opisu vtedy ešte zachovaného hradu bola historicko-geografická práca Mateja Bela z roku 1742.‘ Onedlho, v roku 1750 bola z príležitosti 500-ročného jubilea založenia hradu vydaná pamätná kniha rodinou Forgáčovcov. Táto vzácna práca priniesla základné údaje k jeho dejinám a aj citáciu 9 pamätných nápisov osadených na hrade, ktoré informovali o významných historických udalos- tiach a jeho dôležitých prestavbách.
Mladšie historicko-geografické práce Mateja Korabinského a Andreja Vályiho‘ len v stručnosti zreprodukovali staršie údaje Mateja Bela, a tak sú pre poznanie hradu oveľa prínosnejšie jeho mladšie opisy z pera baróna Alojza Medňanského. Gýmešský hrad osobne navštívil na začiatku 19. storočia, teda tesne pred jeho spustnutím, a do svo- jej rukopisnej poznámkovej knihy z roku 1808 zaznamenal nielen zozbierané historické údaje, ale aj prepisy všetkých zmienených pamätných nápisov, ktoré spolu s hodnotným opisom hradu sčasti vypublikoval. I ked‘ krátko nato hrad spustol, v práci Alexa Fényesa z roku 1843 a neskôr Jána Hunfalvyho z roku 1860 sa nekritickým preberaním Medňanského údajov uviedli už dávno neaktuálne informácie o nenarušenom a obývateľnom“ stave hradu, na čo verejnosť až s odstupom času upozornil Matej Vertler vo svojom uverejnenom cestopise.
V 2. polovici 19. storočia sa v dobovej lite- ratúre objavujú zväčša len stručné alebo povesť’ami podfarbené články o hrade, avšak vďaka zriadeniu Uhorskej dočasnej pamiatkovej komisie (1872) sa začína rozvíjať aj odborný záujem o poznávanie a dokumentáciu pamiatok. V rámci základného výskumu uhorských hradov bol v roku 1887 pamiatkárom Jozefom Könyökim preskúmaný a zdokumentovaný aj Gýmeš. Súčasne s terénnym výskumom sa prehĺbil aj archívny výskum, a tak sa po publikovaní krátkych dejín hradu v monografii Nitrianskej župy (1898)‘ objavuje v roku 1910 prvá samostatná monografia k dejinám rodu Forgáčovcov. Táto zatiaľ neprekonaná práca historika Ladislava Szabó- Bártfaia priniesla aj nové poznatky o dejinách samotného Gýmešského hradu.“ Približne v tom istom období sa intenzívnejšie venoval stavebným dejinám hornouhorských hradov vojenský historik Elemir Soós, ktorý sa ako prvý pokúsil načrtnúť a kresebne rekonštruovať stavebný vývoj Gýmeša. Jeho štúdia sa žiaľ zverejnenia nedočkala a zachovala sa iba v rukopise.“
V medzivojnovom období sa bližšie dejinám hradu venovala len his- toricko-miestopisná práca Júliusa Etheya a populárne súborné dielo Ľudoví- ta Janotu o slovenských hradoch.“ Odborné bádanie sa oživilo až po polovi- ci 20. storočia v súvislosti so založením Pamiatkového ústavu v Bratislave. Úvodný prieskum Gýmeša v roku 1956 spracovala historička umenia Dobroslava Menclová, ktorej zistenia a nový korigovaný pôdorys hradu čoskoro prebrali viacerí autori. Sama svoje poznatky zverejnila až neskôr, avšak len útržkovito, a preto sa najcennejšími stali jej pracovné skice a poznámky uložené v autorkinej pozostalosti.“ Od 70. rokov 20. storočia sa histórii hradu venujú viaceré moderné práce zamerané na stredoveké dejiny hradov i spoločnosti,“ pričom výskum architektúry zaostáva.
Tento príspevok si preto dáva za cieľ doplniť a čiastočne korigovať dote- raz zverejnené poznatky o stavebných dejinách hradu na základe výsledkov prebiehajúceho autorovho prieskumu.“
2. Založenie hradu a jeho vývoj do konca 13. storočia
K založeniu Gýmešského hradu v 13. storočí sa na rozdiel od väčšiny ostat- ných hradov na Slovensku zachovali obsažnejšie písomné pramene umožňujúce spolu s výsledkami terénneho prieskumu zrekonštruovať aj jeho pôvodnú stavebnú podobu. Doteraz však zostáva nezodpovedaná otázka možnej existencie staršieho predchodcu kamenného hradu, ktorou sa už zaoberalo viacero historikov. Predpoklad vychádza hlavne z údaju v zoborskej listine z roku 1113, podľa ktorej patrila časť obce Kostol’any situovaná tesne pod hradným vrchom akýmsi podhradčanom, čo nepriamo napovedá nutnú existenciu blízkeho hradu. V súlade s doloženým veľkomoravským osídlením okolia hradu a slovanským pôvodom názvu hradného vrchu Dyun (Devín, Divin), sa historici Jankovič a Ratkoš priklonili k názoru o možnej existencii staršieho predchodcu Gýmeša pred rokom 1113.“ Príslušnosť uvedených podhradčanov by sa síce mohla vzťahovať aj na vzdialenejší Nitriansky hrad, no k možnosti existencie predchodcu Gýmeša sa prikláňa aj samotný názov hradu Dyvenkuy uvádzaný v listine z roku 1275, čo v preklade znamená Dievčí kameň.“ Konečnému rozuzleniu tohoto problému môže ale napomôct‘ len archeológia, nakoľko sa počas doterajších povrchových prieskumov v areáli hradu nenašli staršie nálezy než z 13. storočia.“
Výstavbu kamenného hradu vyvolali pomery v Uhorsku vzniknuté po ničivom Tatárskom vpáde v roku 1241. Král Belo IV. v záujme posilnenia obrany kráľovstva začal darovať‘ miesta vhodné na opevnenie tým svojim verným, ktorí boli schopní stavať hrady, pričom tieto mali slúžiť na,,ochranu ich osôb a na prospech krajiny“. Týkalo sa to predovšetkým verných kráľových prívržencov z radov vyššej šľachty, ku ktorým patrili aj Ondrej a Tomáš, synovia Ivanku z rodu Hunt-Poznanovcov. Obaja sa v roku 1241 zúčastnili v osudnom boji proti Tatárom pri rieke Slanej, kde pomohli král’ovi pri úteku. Tomáš boj neprežil a Ondrej zostal na území dnešného Slovenska, kde sa pustil do výstavby silno opevneného hradu Turiec (Zniev). V ňom sa …mohlo veľmi veľa našich ludi umiestniť v záujme vlastnej ochrany“, piše král v darovacej listine pre Ondreja z roku 1253. Pre veľké zásluhy sa čoskoro komesovi Ondrejovi od král’a dostalo najvyšších pôct, čo sa nakoniec odrazilo aj v kráľovej ústretovosti pri udeľovaní štedrých donácii.
Zmienenou darovacou listinou Belu IV. z roku 1253 už Ondrej nadobudol druhú časť kráľovskej zeme Gymus, nachádzajúcej sa v susedstve dávnejšie nadobudnutého rovnomenného majetku. Dôležitá je pritom skutočnosť, že v rámci vymedzenia nového územia sa v listine už uvádza existujúci Ondrejov hrad na vrchu Dyun, ležiacom na dávnejšie získanom územi. Novou donáciou si tak Ondrej len rozširil svoj starší majetok v bezprostred- nom okolí už stojaceho hradu. Jeho samotný vznik tak možno položiť pred rok 1253 a začiatok výstavby predpokladať krátko po odchode Tatárov. Ak by sme prijali aj rodovú tradíciu Forgáčovcov o založení hradu v roku 1250, znamenalo by to, že už v tom roku musela byť dokončená jeho najstaršia uce- lená časť.“ Vhodný výber staveniska na skalnatom výbežku (514 m) v južnom pásme Tribečského pohoria umožňoval z hradu široký priehl’ad do údolia Žitavy s kedysi významnými diaľkovými komunikáciami a tiež kon- trolu priechodu cez horský hrebeň smerom na Ponitrie. Rozborom hradnej zrúcaniny možno dospieť k poznatku, že výstavba hradu sa začala hranolovou obytnou vežou 9,4 x 9,7 m, situovanou na najvyššom mieste brala . Veža vymurovaná z miestneho lomového kameňa sa zachovala do výšky troch pôvodných podlaží, ktoré boli oddelené trámovými stropmi. Zachovaný vstup v dolnej úrovni severovýchodnej fasády pôvodne sprístupňoval prízemie, ktoré z obranných dôvodov nebolo s poschodím prepojené. Naň viedol samostatný vstup od severozápadu, opatrený pravdepodobne zdvíhacím mostíkom.“ Z poschodia sa potom zachovaným schodiskom v hrúbke múru prechádzalo na vyššie obytné podlažie, avšak kvôli mladším prestavbám objektu už nie je možné stanoviť pôvodnú výšku a ani celkovú podlažnosť veže. Z exteriérovej juhozápadnej a juhovýchodnej strany boli fasády veže lemované symetrickými dvojicami nárožných pilierov, a to do výšky troch podlaží. V prísne pravidelnom architektonickom ohraničení fasád vysokými piliermi nad rámec statických požiadaviek vidno zjavný výtvarný úmysel s cieľom zvýraznenia honoru stavebníka. Zvyšné dve fasády neboli piliermi olemované, nakoľko sa z týchto strán už od začiatku rátalo s ohradením veže, a teda s nemožnosťou ich vizuálneho uplatnenia z diaľkových pohl’adov. Nasvedčujú tomu nielen tenšie múry odvrátených fasád ale i sem lokalizované vstupy do veže. Pre prichádzajúcich sa tak stav- ba z diaľky pripodobňovala honosným románskym vežiam z francúzskych oblastí, pre ktoré bolo takéto členenie piliermi alebo pilastrami charakte- ristické.
Náväzne bol na vežu napojený hradobný múr’s vymedzujúci na severe uzavretý trojboký areál so stranami cca 70, 56 a 72 m. Opevnenie pozostáva- lo z priamych linií hradobného múru a len na severnej strane sa kl’ukatilo sle- dujúc nepravidelný okraj skalných stien. Na zachovaných úsekoch vidno, žehradba bola zakončená tzv. cimburím ozubeným zakončením slúžiacim potrebám obrancov. Úsek múru vedúci severovýchodne od veže cimburie neobsahoval, nakoľko tvoril po celej výške vonkajšiu stenu obytného paláca. Naň sa od severu pripájala druhá veža podkovovitého pôdorysu, dohliadajú- ca na hlavný vstup v severovýchodnom úseku opevnenia (obr.5/2,3). Kým z pôvodnej architektúry paláca sa zachovali len časti obvodových murív, južná stena veže je v dotyku s palácom zachovaná do pôvodnej výšky troch podlaží. Jej jednotlivé podlažia boli rovnako ako u hranolovej veže prekryté trámovými stropmi, pričom z prízemia viedlo na poschodie obdobné schodisko v hrúbke západného múru, presvetlené iba malým štrbinovým okienkom. Niektoré spoločné znaky oboch veží a väzba minimálne jednej z nich na palác sú dokladom toho, že opísaný stavebný celok je výsledkom postupnej realizácie jedného stavebného konceptu a nie viacerých samostat- ných etáp, ako to doposiaľ uvádzala literatúra.
Pri porovnaní Ondrejovho hradu s ostatnými známymi hradmi Uhorska z polovice 13. storočia je evidentné, že Dievči kameň nesie na svoju dobu vysoko progresívne prvky hradnej dispozície. Ide hlavne o počet a samotné situovanie veží, ako aj ich polohu v opevnení. Veže nestoja v chránenom úzadí hradného areálu ako to bývalo zvykom, ale vynímajú sa na prístupovej strane a navyše svojou predstúpenou polohou z línie opevnenia sa aktívnejšie podieľali na streleckej obrane priľahlých opevnení. Zvlášť podkovovitá veža nad hlavným vstupom mohla svojim zaobleným čelom dobre pokryt‘ streleckú obranu prístupovej cesty a zároveň lepšie odolávať dopadajúcim strelám útočníkov. Aj samotná poloha paláca v čele dispozície a v priestore medzi vežami je vysoko progresívna a v prostredí Uhorska rozšírená až v 14. storočí.“ Z toho vidno, že Ondrej pri stavbe hradu uplatnil najmodernejšie prvky vtedajšej hradnej architektúry a že ako kráľov obľúbenec a skúsený stavebník hradov mal priame kontakty s poprednými stavebnými hutami. Vzhľadom na prostriedky a možnosti, ktorými pri kráľovej ústretovosti disponoval, je teda reálne predpokladať‘ dokončenie opísaného stavebného komplexu v tradovanom roku 1250.
Ďalšie rozširovanie, prevádzkovanie i údržba hradu boli závislé od výšky príjmov z majetkov panstva, a tak sa Ondrej v priebehu nasledujúcich rokov usiloval o zväčšovanie a zaokrúhlovanie majetkov v okolí hradu, čo je evi- dentné z viacerých darovacích listin 2. polovice 13. storočia. Z nich sa tiež dozvedáme, že hrad odolal ničivým útokom vojska českého kráľa Přemysla Otakara II. v roku 1271 a 1273, kedy podľa slov král’a Ladislava IV. bol Gýmeš bránený jeho majiteľmi tak, že neutrpel žiadne škody“ ba dokonca …Strážil mier a pokoj v kraji a kráľovstve“. Z tohto vidno, že hrad tvoril v uvedenom období spoľahlivý oporný bod v sieti hradov určených na ochranu kráľovstva a zároveň poskytoval bezpečné útočisko a komfortné sídlo Ondrejovej rozrastajúcej sa rodiny.
V rodovom sídle čoskoro dospeli Ondrejovi piati synovia, spomedzi ktorých sa Tomáš stal najvýznamnejším a od postu kráľovského taverníka cez krajinského sudcu sa vyšvihol za člena kráľovskej rady a nitrianskeho i tekovského župana. Z dôvodu stanovenia spôsobu užívania jednotlivých priestorov hradu i okolitých lesov sa medzi súrodencami v roku 1295 usku- točnila delba za prítomnosti zástupcov nitrianskej kapituly. Z popisu del by vyplýva, že hrad sa skladal z veľkého paláca“, v ktorom bolo Tomášove obydlie, z,,menšej veže na východe“ a,, väčšej veže na západe … vonkajšieho opevnenia… cisterny… malej sýpky“, pričom veľkú skalu mimo hradu vedl’a prístupovej cesty si pre seba vyhradil Tomáš,, na budúcu možnú výstavbu svo- jho hradu Zmienené objekty napriek nesprávne uvedenej svetovej orientácii možno s istotou stotožniť‘ s hranolovou,,väčšou vežou“, podkovovi- tou,,menšou vežou“ a,,veľkým palácom“ uprostred nich, pričom situovanie sýpky a cisterny už dnes pre zásypy nie je možné.
Pokračovanie textu: hrad_gymes_a_jelenec